Prichádza jar. Sledujem ju za oknom (premýšľal som, čo by som tak robil, a  sledujem jar). U susedov zo dňa na deň vybuchol zlatý dážď a na vrchole explózie odrazu ustrnul a premenil sa na rastlinný druh. Rovnako podivne sa zachovali čerešne odnaproti. Je ešte zima, ale jar je tu. Je vo vzduchu, ako hovoria tí, čo radi pôsobia poeticky. Tiež rád pôsobím poeticky. Ale potom ma čosi kopne pri srdci a ja preskočím k nejakému kontrastíku. (Ako keď napríklad opisujete štíhle ženské lýtka v rozvlnenej sukni, ako sa nesú ulicou po daždi a náhle sa vám tá slečna otočí a vy si všimnete jej úsmev plný bielych zubov, ako mala vaša obľúbená kobyla Žárka, ktorá raz dokonca odhryzla kus betónu v blízkej panelárni…) Takže áno, poéziu mám rád, ale viem, že ma pri nej občas groteskne kopne pri srdci. A ja mám pocit, že je to tak dobre. Ja verím, že veľmi veľa vážnosti vyprodukuje skôr, alebo neskôr humor a prevaha humoru zase prinesie tak, alebo tak, do duše smútok. Pravda, čo sa týka práce, je mi tento názor skôr na škodu. Mnohí si vravia „jemu predsa nemôžeme dať režírovať niečo vážne, veď sa nám tam ľudia budú smiať, keď by mali plakať.“ Neprotestujem. Je možné, že by to tak dopadlo. Mňa skôr zaujíma, či by sa podarilo, že by sa divák na predstavení smial a zároveň by si hovoril „bože môj, ja sa smejem, ako taký sprostý a pritom to je tak vážna a smutná téma, čo sa to so mnou stalo, prečo to robím, je to dobre, alebo je to chyba…“. A tu je pointa toho celého. A síce, že mne sa zdá, že by to bolo krásne, taký nečakaný zmätok v divákovej duši. Ale je pravdepodobné, že komusi by to pripadalo ako škandál, a schválnosť. Určite by sa našli diváci, ktorí by chceli vrátiť vstupné, pretože predsa nie je možné robiť si srandu z vážnych vecí. A toto je ďalšia vec, ktorá ma od detstva prekvapuje a celkom som sa s ňou nevyrovnal. „Nesmej sa, to je vážna vec.“ Koľko rodičov a učiteľov ešte stále používa túto vetu. Snažil som sa, ale úprimne nechápem, prečo smiech, rozumej radosť a uvoľnenie, nemôže byť súčasťou dôležitých a vážnych vecí. Akoby sme žili život iba tak nezáväzne v neustálom veselí (kiež by) a keď príde konečne dôležitá chvíľa, tak musíme byť vážni, inak je to nevďačné. Lenže, čo keď sa z tej vážnosti začne celkom nečakane predsa len rodiť humor. Čo potom? Budeme tých ľudí, čo ho zbadajú biť? Tak ako dáme poza uši dieťaťu, ktoré nie a nie pochopiť, že toto je chvíľa, keď sa nesmejeme. Ja viem, teraz sa určite nájde niekto, kto namietne: Tak si predstav, že na prechode auto zrazí staršiu pani, alebo Hamletovi zabijú otca a ty by si sa chcel tomu smiať. Neviem ako je to možné, ale vždy, keď s touto témou začnem, tak sa objaví niekto s takýmto sprostým argumentom. Píšem to radšej rovno dopredu takto, aby to bolo jasné. Nebavíme sa o výsmechu, škodoradosti, ani o nedostatku inteligencie a empatie, tým by to myslím bolo vybavené a môžeme pokračovať. Keď som mal asi sedem rokov, tak u nás v paneláku horelo. Odrazu strašný zmätok a všade bol dym. Utekali sme sa mamou von po schodoch, z bytov sa valili ďalší susedia, oproti nám hasiči, niekto plakal, niekto kričal, až sme vybehli von na trávu a tam som to videl. Horel byt vo vedľajšom vchode celkom hore na ôsmom poschodí. A celý panelák stál dole na tej tráve a díval sa na to. A mne bolo odrazu strašne smiešne, pretože hasiči začali hasiť, to bola úľava – ale neviem, či si to viete predstaviť. Je to riadna dávka vody. A celkom úprimne, naozaj nejde hasiť byt na ôsmom poschodí bez toho, aby ste totálne nevytopili tých sedem poschodí pod vami. V prvej chvíli vám to nedôjde, lebo sa bojíte, že vyhoríte, takže voda je záchrana, ale v ďalšej sekunde vám to dojde. Voda tiekla až zvonka po paneloch. V tomto okamihu sme sa dole na tej tráve rozdelili na tých, čo bývali práve v tom vchode, kde horelo a na zvyšok, ktorí sme už nesledovali len ten požiar, ale uvedomovali si osud tých vytopených. A hoci som nechcel, prišlo mi to smiešne a hrozné zároveň. A cítil som zmätok. A tí ľudia asi tiež. Mohli vyhorieť, ale „našťastie“ ich iba totálne vytopilo. A to ako na prišli – to bolo vlastne v tej hrôze vtipné. Iný príklad mi povedal pred časom môj svokor. Ako mladý chlapec býval u babičky a stalo sa, že bol pritom, keď naposledy vydýchla. Bol sám, bežal mestom, úplne zúfalý, pretože prvý krát vo svojom živote sa dotkol smrti, a odrazu stretol niekoho z rodiny a bez toho, aby chcel, bez toho, aby to dokázal ovládať, bol tak šťasťný, že s týmto poznaním už nie je sám, že sa rozžiaril a s úsmevom vykríkol: Babička umrela! A hneď si uvedomil – „Bože čo to robím? Prečo sa teším, veď je to hrozné!“ Zmätok. A ja myslím, že toto je dôležitý okamih, dostatočne hodný toho, aby sme ho v dielach nepotláčali, ale naopak zdôrazňovali. Vždy som si to predstavoval, ako keď sa v čínskej monáde v bielom poli zrazu zjaví z tej beloby čierne zrnko a v druhej časti opačne. Ale ako dostať takéto okamihy do nejakého umeleckého žánru. Predstavte si, že hercovi poviete: Si v situácii, že ti zomrel niekto, kto ti bol blízky a ty bežíš mestom a odrazu zbadáš známeho a rozžiariš sa a s úsmevom vykríkneš: Irma je mŕtva! Samozrejme, že ak je ten herec len trošku herec, tak sa zamyslí a potom sa vás oprávnene opýta: A nebude to vyzerať tak, že ja sa teším, že tá Irma zomrela? A bude mať pravdu. Určite to tak zčasti bude vyzerať. Budete sa mu to snažiť vysvetliť, ale ona sa vás aj tak opýta. Takže ty chceš, aby som zahral zároveň, že mi je smutno a že sa aj teším? A nebude v tom chaos? A vy poviete, že bude, že o ten chaos vám práve ide, pretože jedno spôsobí druhé, a ten herec, ak len trochu nebude herec, tak sa na vás pôjde sťažovať, že s niekým, kto nevie čo chce, už viac nepracuje. Pretože, keď ide o vážne veci, nikto sa nesmeje. Tak to učíme už malé deti a oni sa cítia potom previnilo, keď sa im to stane, sú zmätené a hanbia sa za to. A začnú oddeľovať – toto je smiešne, toto je vážne. Teraz môžem, teraz nesmiem. Toto je dráma, toto je komédia. Človeku sa uľaví, nemusí mať strach, že ho niečo prekvapí.  Ale myslím, že ľudia v divadle chcú byť prekvapovaní. Možno nie všetci, ale je ich dosť. A preto je dobré rozpoznať smútok v komédiach a humor v dráme ako zásadnú prísadu, ktorá tam nesmie chýbať. Pravda, všetko to musí byť vyvážené ako tá čínska monáda. To je na tom celom asi najdôležitejšie. A ten pomer (jeho miera) medzi jedným a druhým, to sme vlastne my. Určuje nás to v živote aj v tvorbe. Ako často a ako veľmi nás to kope pri srdci. Mňa niekedy až príliš. Asi mám v sebe veľa skrytého smútku.

Ale ešte stále tu stojí ten herec, ak si naňho spomínate a pýta sa, ako to má zahrať. Desať riadkov vyššie som ho zanechal bez odpovede. A treba povedať, že ani teraz ju nedostane. Pretože toto nejde vysvetliť, pokiaľ ten herec necíti krásu toho zrodu, ako sa z niečoho hrozivého odrazu vykľuje čosi humorné a naopak. (Schválne nehovorím, že smiešne). Ono je totiž možné, že v monáde sa z bieleho poľa nerodí čierne zrnko, ale že celé to biele pole do toho čierneho bodu smeruje. Ako keď sa galaxia rúti do čiernej diery a zároveň sa niekde rodí celkom nová antihmota. A túto krásu zrodu a zániku treba zas znova prežiť, inak to nejde pochopiť, ani inscenovať ani zahrať. Nemám rád, keď sa vážnosť zhadzuje a humor kazí, ale keď sa rodí jedno z druhého, je to vlastne prirodzený rytmus plynutia života okolo nás. Vlastne obyčajný hnusný realizmus. Keby si tento zrod dokázali užívať a naplniť niektoré z tých nekonečných seriálov, čo sa k vám večer čo večer zlietajú ako múry za svetlom, boli by o čosi menej nekonečné. A tak mám rád stále rád ten zmätok v duši diváka, keď si nie je istý, či by sa mal smiať, alebo plakať. Dívam sa von na jar, mám čas. Ako to všetko pučí a vytryskuje a tá chvíľa zrodu je tak intenzívna, že má v sebe aj krásu, aj vážnosť, ale aj humor. Jedno sa rodí z druhého stále dokola. A dokola. A ešte raz. Až ma z toho kope pri srdci, aké je to jednoduché a silné. A predstavujem si, že jar poznám. Je to slečna s tenučkými lýtkami, čo celkom ľahúčko kráča ulicou po daždi a farebná sukňa sa jej vlní ako lepkavá barová melódia, a keď sa otočí a začne sa smiať, má zuby tak biele, a smiech ako keď sa plašila naša kobyla Žárka. A vy si hovoríte, to je skutočná Jar. A milujete ju za ten hurónsky konský smiech, za ten pôvabný predkus, za ten výbuch energie a pritom krok tak ladný a jemný, že takmer ani nemôže byť skutočný a vy ho vnímate len ako clivú barovú melódiu. Dívate sa na tú slečnu, ako sa v nej mieša krása aj škaredosť, jedno z druhého a druhé do prvého a cítite ten zmätok, ten chaos a neviete, ako by ste opísali ten pocit, pretože… pretože práve prišla jar a všetko okolo vás vybuchlo a bum, miesto mŕtvych sa život rodí. Takže, keď vám bude zase niekde niekto hovoriť „nesmej sa, neptrí sa to, je to vážna chvíľa“, neverte mu a buďte v strehu, niekde tam sa skrýva malé biele zrnko, ktoré všetko zmení.